Tento rok moje decká nesúhlasili so spoločnou veľkou školou v prírode, ale jedno z nich prišlo s nápadom odísť na jeden penzión, aby sme to mali „akože“ ako súkromný výlet. Povedala som si: prečo nie, sú už veľkí a viac im asi už bude vyhovovať mierne alternatívny program ako presný rozvrh.
Ubytko a bus do dedinky na Liptove som objednala asi polroka vopred, aby sme mali istotu. Naivne som dúfala, že tým pádom je vlastne všetko ok a nič nás nemôže ohroziť.
Sranda začala až asi 2 týždne pred samotnou akciou. Dozvedela som sa, že namiesto decentných 4 papierov, ktoré treba vyplniť (pričom uznávam, že boli logické – zoznam detí a pedagógov, rodné čísla, info o mieste kam ideme, čo by podľa mňa pokojne stačilo), je podľa nového zákona potrebné vyplniť tých papierov odhadom asi 30. Na doplnenie, ich reálna užitočnosť je približne rovnaká ako tých troch predošlých. Dokázala by som ich vtesnať asi do dvoch A4-iek, keby som zmenšila písmo, možno aj do jednej...
Z tých, ktoré bolo treba len zobrať so sebou s tým, že ich nikdy nikto neuvidí, spomeniem napr. : Charakteristiku školy v prírode, poverenie funkciou vedúceho ŠvP, pracovné povinnosti hlavného učiteľa, povinnosti vedľajšieho učiteľa (človek by neveril aký je medzi tým rozdiel...a síce v nadpise), služby, pracovné povinnosti zdravotníka...a ďalej si už nepamätám.
To by ešte nebolo nič, vybehala som to asi za dva dni. Problémy nastali pri posledných skvostných kúskoch typu Potvrdenie o zdravotnom stave dieťaťa od rodiča, a veľmi podobné potvrdenie od obvodného lekára (aby sa to čo najviac skomplikovalo, musí daný lekár pečiatku udeliť posledný deň pred cestou, aby sa hrozba nakazenia brutálnou infekciou znížila na čo najkratšiu dobu, pričom tým pádom dokonale zdravé dieťa vymešká na 1 deň pred výletom školu, aby si išlo k lekárovi po danú pečiatku – samozrejme, za 4 eurá.)
Druhým papierom je Potvrdenie z regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ktoré treba okrem vyplnenia, podpísania vedením ešte stihnúť poslať do okresu kam idete, a to 30 dní pred termínom, aby mali čas zistiť či deti neberieme do divočiny kde sa nedá umývať, jesť ani spať. Odtiaľ vám potom musí prísť oficiálne schválenie, a toto je hlavný a najpodstatnejší doklad o tom, že môžte ísť. Bez tohoto dôležitého kúska idete vlastne načierno. Nebudem opisovať, čo všetko som prešla, nakoniec po peripetiách i táto časť dopadla dobre.
A potom je tu ešte čosi - fantastický zoznam predpísaných liekov, ktoré so sebou musíme vziať. Myslela som, že na tých 5 dní samozrejme vezmeme základné lieky na hrdlo, teploty, plus nejaké tie náplaste. Omyl! V zozname som poznala Panadol, ostatné názvy a druhy som sa naučila po prečítaní si letákov. Po zrelej úvahe som sa rozhodla nezobrať vštkých 5ks z každého druhu mysterióznych liekov, ktoré by som mohla použiť napr.proti rôznym hmyzom v Afrike, ale obmedzila som to na asi 12 známych typov, z ktorých 9 sú najrôznejšie druhy obväzov a zo zvyšku tabletkoidných liekov som následne použila jeden (Panadol.) To, že dve deti prechladli a tretie rozbolelo hrdlo bolo super, lebo z predpísanej lekárničky som mu nemohla dať nič a riešili sme to vlastnými zásobami/čajom/vitamínmi.
Samotný výlet (možno okrem počasia) bol podľa mňa skvelý a som rada, že som to nevzdala (lebo boli chvíľky, kedy som mala chuť tresnúť všetkým a poddať sa byrokracii.)
Milí ľudia z oblasti školstva očividne robia (robili) všetko pre to, aby sa na takéto akcie vôbec nechodilo a rekreačné zariadenia, ktoré takto nešťastnou náhodou ostávajú nevyužité, si pekne sprivatizujú.
Bonbóniky na záver: medzičasom som sa dozvedela, že podobné perly vypĺňajú i vedúci lyžiarskych výcvikov. No a najviac ma „potešilo“ zistenie, že akonáhle sa výlet s presne rovnakým obsahom a zameraním zníži na 4-dňový a kratší, je zrazu - akoby ktosi čarovným prútikom švihol - potrebné vyplniť len TRI papiere. Na 4 dni asi nie je treba ani byť bezinfekčný, ani si deliť funkcie, ani nič schvaľovať. Zvláštne...
